Rodičovské sebavedomie, alebo zákon bumerangu

Keď som bola bezdetná, nechápala som, prečo sa okolo tých detí robí také haló. Všade som videla

buď rozmaznané deti, ktoré skáču rodičom po hlavách alebo naopak kričiace matky a vyhrážajúcich

sa otcov. Nejaké tie svetlé prípady boli tiež, ale tým som nevenovala prílišnú pozornosť. Jednoducho,

nevidela som to s tou „dnešnou výchovou“ veľmi ružovo a myslela som si, že JA to raz urobím úplne

inak. Presne si spomínam na moment, keď som mala asi 16-17 a bola som svedkom ukážkovej

situácie, keď matka jednoducho nezvládla svoje „decko“. Rozkričala sa naň na plné hrdlo v strede

ulice za všeobecného pohoršenia okoloidúcich. Bol to len taký krátky časový výsek, nepamätám si, čo

tomu predchádzalo, ani čo bolo po tom. Čo si však doteraz celkom jasne pamätám, boli moje

myšlienky posúdenia a odsúdenia. Povedala som si presne toto: Šialená ženská, načo sa rozhodla byť

matkou, keď to teraz vôbec nezvláda?!?

Kruté, však?

Zhruba o 10 rokov sa ku mne tieto moje vlastné slová vrátili ako bumerang, tresli ma po hlave

a riadne to pri tom zabolelo. Stála som uprostred obývačky a na plné hrdlo kričala na moje vlastné,

milované deti.

„Však ich len treba ľúbiť, dať im dostatok pozornosti a keď neposlúchajú, dať im hranice a primeraný

následok.“ Doznievajú vo mne slová mladej, premúdrej Zuzky, ktorá teoreticky všetko zvláda, všetko

chápe. Dokonca (naozaj ju to párkrát napadlo) by mohla rozdávať rady tým úbohým, neschopným

mamičkám naokolo.

Jednoduché, nie?!

Bohužiaľ nie.

Moje rodičovské macho - sebavedomie sa rozplynulo instatne vo chvíli, keď som sa stala matkou

dvoch synov. Bolo to zhruba v čase, keď mal starší syn 3 roky a mladší 1,5 a objavil čaro brania

hračiek od bráška. V očiach staršieho syna sa to dovtedy inak celkom milé bábätko zmenilo na

úhlavného nepriateľa. Boli ako takí dvaja kohúti, nemohla som ich ani na chvíľu nechať samých v izbe.

Všade sa rozliehal krik a vo vzduchu bol cítiť trpký pach rozplývajúcich sa ilúzií.

Z Matky Roka sa stala Matka – Troska.

Som najhoršia matka na svete. Nič nezvládam. Moja domácnosť je fail. Moja výchova je fail. Ja som

fail.

Dlhé, prebdené noci a žalostný nedostatok spánku, úplná vyčerpanosť, nenaplnené ambície, ďalšie

tehotenstvo, osamotenosť. To všetko sa na mna sypalo a tak sa často stávalo, že som emočne

vybuchovala a reagovala presne opačne, ako by som si želala.

Samozrejme, tento náročný čas bol aj časom krásnym, plným hrejivých spomienok na prvé krôčiky,

slová, priateľstvá detí, výletov, objatí a vyznaní. Doteraz si pamätám na synove očká plné obdivu

a lásky, keď mi hovoril, že som tá najlepšia maminka na svete a že som veľmi „kjásna“.

...

Veľmi mi pomohlo, keď som o tom s inými ženami - matkami hovorila. Hanba zo zlyhania, podupané

sebavedomie, smútok. To všetko máme občas spoločné. Zistila som, že ani zďaleka nie som taký exot

a stratený prípad, za aký som sa pokladala. Že je nás viac. Popravde, nepoznám mamičku, ktorá by to

takto občas necítila.

Hovorme o svojich pocitoch. Nebojme sa požiadať o pomoc. Nesúďme. Robme niečo, pri čom

zabudneme na čas, niečo, čo nám prináša pokojnú radosť. Mňa držali pri zdravom rozume jazykové

kurzy. Chodila som na ruštinu a angličtinu a bolo to pre mňa neskutočne vzpružujúce. Okrem toho, že

som mala radosť z toho, že sa vzdelávam, stretla som, a teraz pozor – naozajstných, skutočných,

živých DOSPELÁKOV, s ktorými som sa nebavila o kakaní a kašičkách!

Rodičia, aj vy máte podobnú skúsenosť? Aké je vaše rodičovské sebavedomie? Ako si udržiavate

zdravú myseľ?

DSC_8012.jpg
DSC_7867.jpg
DSC_7878.jpg
DSC_8932.jpg
DSC_0571.jpg
DSC_7098.jpg
DSC_7091.jpg
Zuzana Zuzakova